Stále malý úžasňák

Tretí mesiac krpcovho života, prekvapivo, sa nič závratné neudialo. Pokrstená bola. Meniny chudiatko mala mesiac po narodeninách, čo som si vždy myslel, že neni bohvie čo, predsa len všetko dostane človek na narodeniny a na meniny už len „a šak volačo jej kúpme“ a potom rok čaká kedy to príde znova.

Takže sme sa chystali na mesiac, v ktorom sa nášmu kľudnému dobre spiacemu bábu nič závratné nestane.

Prvý veľký výlet, bol k rodine na záhorie a do ZOO v BA, nech si maminka pozrie žirafky. Neklamme si, 3 mesačnej malej to bolo jedno, kde spí. Za to cesta, tá ju veľmi zaujímala. Už mala obľúbenú hračku, BOO-a (na fotke), na ktorom sa dokázala smiať a pozorovať ho normálne „hodiny“. A tak sme si mysleli zoberieme Boo-a so sebou, kolotoč čo má nad postieľkou a na 100% to bude bezproblémová cesta. Samozrejme malej vadí cesta k babke čo trvá cca 5 minút, takže to bolo skôr naše prianie ako realita. Ešte sme si zaobstarali na cestu nové poriadne vajíčko, lebo tatko žgrloš kúpil len také najlacnejšie, veď načo by nám bolo keď nikam nechodíme... Čo samozrejme, teraz už neodporúčam a pri vajíčku by som sa rád pristavil...

V „normálnom blogu“ spomíname ako si vybrať správny kočík, čo však je taktiež veľmi dôležité je vajíčko, o tom je taktiež blog, ale ten písala manželka, takže má viac hlavu a pätu...

Preto by som rád „poradil“ budúcim mamičkám a oteckom, ak Vám to nezruinuje rozpočet, kúpte si poriadne vajíčko, ideálne aj so základňou. Ak si aj odmyslíme bezpečnosť bábätka (čo je samozrejme prvoradé), to ako som malej rozšíril slovnú zásobu vďaka pripútavaniu vajíčka do auta, nedokáže ani slovenský pravopisný slovník. Chvalabohu, že mi ešte nerozumela. :)

V tomto mesiaci malinká začala spoznávať veci, a teda ich začala chytať, čo mi prišlo opäť, že ona musí byť brutálne nadaná určite to nedokáže každé dieťa. Žiaľ alebo chvalabohu, dokáže, keď hodíte do Google-u vývoj dieťaťa po mesiacoch, veľakrát ma to vyviedlo z omylu, že je nadanejšia ako by mala.

Okrem toho, že už sem - tam niečo chytila do ručičky a capla si s tým po hlave (odporúčam hryzátka a hračky, ktoré nie sú moc ťažké). My sme mali hrkálku, ktorá jej mohla spôsobiť už v tak útlom veku doživotnú traumu.

Keď som spomínal hlavičku, tak aj tú už začala dvíhať, hovorili nám, že dieťatko treba polohovať, aby sa vyvíjalo, našej sa teda na brušku nepáčilo že vôbec, chvíľku dvihla hlávku, pozerala, potom pochopila, že ju „trénujeme“ položila hlavu na bok a hotovo :D Chcela pokoj. Tak sme prežili ďalší mesiac, na konci ktorého sme išli na prvé očkovanie.